Blíži sa čas príprav futbalových družstiev do novej sezóny, resp. prípravy už začali. Vždy som pýtal akým spôsobom realizujeme my tréneri prípravu hráčov počas celého roka. Aký prístup má tréner? – štandardný ročný tréningový plán, v ktorom zadefinuje ciele a úlohy pre danú vekovú kategóriu. Plánovanie je najväčšia časť práce trénera, samozrejme ak mu na tom záleží a o tom ma nikto nepresvedčí, že nie je. Viac ma ale zaujíma prístup, aký tréner volí v príprave jeho hráčov. O čom vlastne hovorím?
Každá veková kategória má svoj obsah športovej prípravy, proporcionalitu času v PC, HC, PH, VH, či proporcionalitu času herného nácviku, herného tréningu, či kondičného tréningu. A práve objem (čas) jednotlivých foriem a súčastí poukazuje na to aký prístup tréner zvolí pri plánovaní prípravy tréningového procesu. Uvediem príklad: kategória U12, cieľ: stabilizácia herných činností jednotlivca…, nácvik vybraných herných kombinácií…, riešenie herných situácií 1vs1 z OF aj UF, atď. Proporcionalita súčastí v roku podľa metodických odporúčaní je okolo 50-60% herného nácviku, 20-30% herného tréningu a zvyšok kondičný tréning. Proporcionalita metodických foriem je cca 40% (PC)-15%(HC)-40%(PH)-5%(VH). Tu vidíme, že tréner kombinuje hlavne PC a PH. Tento prístup niektorí odborníci charakterizujú tým, že je založený na postupnej integrácii kognitívnych a zručnostných komponentov herného výkonu, pričom tento prístup obsahuje dve kurikulá v postupných krokoch: 1.) osvojovanie základných herných zručností, ich spájanie do dvoch a viacerých reťazcov, osvojenie si počiatočnej stratégie útoku a obrany, a za 2.) osvojovanie herných zručností ako príprava pre prípravnú hru 1:1, či zdokonaľovanie zručností a taktiky v podmienkach hry (2vs2, 3vs3, 5vs5, 7vs7, atď).
To ale ešte stále nemusí hovoriť o tom aký prístup volí v tréningových jednotkách. Veľmi zaleží na organizácii tréningovej jednotky, akými postupmi/metódami „vyskladá“ obsah TJ pre dosiahnutie cieľa. Použije postup v celku? Alebo po častiach, či od celku k časti a späť?
Vo svete sa ustálilo delenie na dva prístupy, pričom ich pomenovanie je niekoľkonásobné a rozdielne (tzv. každý po svojom a potom my sami tréneri nerozumieme o čom hovoríme, pritom hovoríme vlastne o tom istom. Ako naší nemenovaní odborníci v TV, ale k tomu sa niekedy dostanem v budúcnosti.), každopádne sú to tieto:
1. Technický prístup (ekvivalenty: tradičný) – charakteristický osvojením si a stabilizáciou techniky. Drilovým pôsobením v tréningových jednotkách na herné činnosti jednotlivca herné kombinácie, či na herné systémy. Následným postupným algoritmom zvyšuje tréner zložitosť cez PC až po PH.
2. Taktický prístup (ekvivalenty: herný, herne-orientovaný, s porozumením, „situačná didaktika“) – predstavuje zakomponovanie takých podmienok, prostriedkov, pravidiel, ktoré:
a) budú zdokonaľovať aj technickú, aj taktickú stránku (väzba na vytvorený problém) okamžite a simultánne,
b) hráčovi spätnou väzbou od trénera pomôžu vylepšiť výkon v typických, alebo jedinečných herných situáciách,
c) budú zábavné, budú výzvou a relevantné pre súťaženie,
d) zdokonalia efektívne rozhodovanie a zlepšia kreativitu,
e) rozvíjajú kooperatívny charakter.
Tento prístup umožňuje prepojiť herné zručnosti s taktickými princípmi a podnecuje rozvoj kognitívnych schopností jedinca v zmysle herného konania, tým že sa zadefinuje taktický problém (napr.: vedenie útoku strednou vertikálou). V technickom prístupe by ste si dali za cieľ, napr.: nácvik a zdokonalovanie prihrávok alebo nácvik a zdokonaľovanie vedenia útoku (čiže nacvičené spôsoby útočenia). Avšak, v taktickom prístupe je osvojovanie si zručností na základe postupného získavania vlastných skúseností a poznatkov s pomocou trénera v niekoľkých krokoch.
Prvý krok predstavuje pochopenie – PREČO – hráči budú zdokonaľovať práve toto. Druhý krok je riešenie, vykonávanie činností za účelom dosiahnutia toho čo majú robiť. V treťom kroku (v prestávke, v prerušení hry) tréner komunikuje s hráčmi, aby našli lepšie riešenia a vyvarovali sa konkrétnym, vykonávaným chybám. V štvrtom kroku, ponúknutie cvičenia – cvičení, ktoré má-majú zlepšíť herné činnosti vo vzťahu k zadefinovanému problému. V piatom kroku sa opätovne vraciame k druhému kroku v rovnakej metodickej forme, alebo vo vyššej zložitosti a tým sa uzatvorí proces krokov pre podanie výkonu v zápase, prípravnej hre, či inej hre.
Výhodou tohto prípstupu je, že všetko učenie je postavené na situačnosti, variabilnosti a alternatívnosti herných situáciách zo zápasov a hráča nútia neustále prehodnocovať, rozhodovať sa či konať na základe toho aký problém v danom momente vznikne. Musíme však priznať, že skrýva v sebe aj nevýhodu a dosť veľkú – môže sa stať, že hráč vyrieši problém v PH a v HC intuitívne (t.j. nevie vysvetliť presne ako, ale spravil to). Vtedy je veľmi ťažké aj pre trénera, aby ponúkol informáciu ako ďalej zvyšovať tento výkon. A pri dlhodobom uplatňovaní prístupu neviem kontrolovať a korigovať, ako tréneri, koľko z toho bolo a bude vyriešeného len intuíciou.
Na druhej strane, technický prístup má výhody v kontrolovanom rozvíjaní techniky herných činností. Jeho nevýhodou je, že postupným pridavaním cvičení sa samotný kontext toho, čo sme chceli zlepšiť objaví až v poslednej hre. A tu sa objavia problémy typu: v závere tréningu je hráč unavený z pohľadu koncetrácie a pozornosti; nie vždy je hra dostatočné dlhá, lebo sme dlhšie pracovali na technike v PC; sám tréner je unavený psychicky po intezívnom pozorovaní a opravovaní chýb v PC a HC, atď.
Aby som sa však vrátil k otázke čo určuje, že tréner volí ten, alebo onen prístup? To si ukážeme v druhej časti tohto článku priamo v jednom príklade tréningovej jednotky.
Celá debata | RSS tejto debaty