Práve sa skončili, neslávne, pre našu reprezentáciu Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji. Všetci sme si „všimli“ ako sa umiestnilo družstvo Slovenska. A čo je pre nás „veľkou raritou“, v tomto prípade, všetci vieme kde je chyba. Najprv, retrospektívne si prejdeme akou výkonnostnou krivkou sme od zápasu k zápasu prechádzali turnajom. Hneď v úvodnom dueli – proti talianom – sme si ešte udržali vysoký ašpiračný, predštarový stav a doba aklimatizácie na celosvetovom podujatí dosiahla svoj vrchol, keď sme vyhrali po predĺžení. Spôsob, akým sme dosiahli víťazstvo ešte nenapovedal, aký fatálny a strašidelný záver turnaja to bude. Za to druhý zápas s Lotyšskom už poukázal na nedostatky a prvé pochybnosti o kvalite nášho družstva. Preto tretí zápas bol pre celé Slovensko najdôležitejší. U fanúšikov mal posilniť vieru v družstvo, u odborníkov ukázať zmenu vo výkonnosti, u vedenia hokejového zväzu zvýšiť celkový kredit dobrého manažovania a u samotných hráčov zvýšiť vieru vo vlastné kvality. Výsledok vieme ako skončil……A potom to už išlo len dolu vodou, aj s malou lastovičkou proti nemcom.
Jedným z tých lepších, svetlých momentov turnaja bol vtip na Igora Tótha od Hartmana a Gašpara z RTVS pred zápasom s Ruskom, aby analyzoval ako nás môžu rusi poraziť, keďže na tú chvíľku deklarovali aké sme silné a dobré mužstvo. O tomto som však nechcel až tak hovoriť.
„Aj ja viem, kde je problém v našom hokeji“…. Asi takto by som veľmi stručne začal opisovať to, čo sa deje teraz po šampionáte z môjho pohľadu. Všetci sme si uvedomili, že doslovne – bojovať – o víťazstvá s družstvami ako je Taliansko a Dánsko – nie je košér. Možno sú naše očakávania tak veľké, alebo tomu nerozumieme, ale veľmi chceme aby to tak bolo ako kedysi.
Možno sme si/ste si ani neuvedomili jeden zaujímavý fakt, že hráči samotní dokázali pred kamerami odhaliť svoje nedostatky a chyby, ktorými prehrávali zápasy. Dokázali si nasypať popoľ na hlavu po každej prehre. Ako rodený slovák začínam upodozrievať, že hráči začali bagatelizovať svoj výkon či kvalitu. Že by sme mali takých pokorných hráčov, ktorí boli jediní zodpovední za prehry? A tu sa začína moja úvaha – zo široka.
Každý rozpráva, čo sa neurobilo – urobilo (napr.: aj Pali H.) od posledných úspešných MS 2002. Je trošku zcestné si namýšlať, že vyhráte MS a vyrastú vám nové štadióny po celom Slovensku. A aj keby, stále to nie je zárukou kvality slovenského hokeja. Neviete ovplyvniť početnosť, ktorá je limitujúca zásada, aby sme mali viac talentovaných hráčov. Pre tých, ktorí o tom nepočuli, tak platí taká malá formulka, že 2,3 – 2,5% z populácie môže byť talentovaných a len 0,123% z nich bude olympíjskym víťazom. A dlhšiu dobu máme stagnáciu v počte narodených detí, ale počet športových disciplín – hlavne menej finančne náročných (napr.: florbal) – získava na väčšej popularite. Takže ťažko povedať, čo by sa malo, alebo nemalo urobiť. Preto počúvam najčastejšie: „niečo musíme zmeniť“ Ale čo?
Viete si predstaviť, že by vás operoval niekto kto nemá atestáciu z chirurgie? Alebo by vás mal viesť v autobuse niekto, kto nemá adekvátny vodičský preukaz s potrebnou skupinou? Jednou z prvých chýb podľa mňa je, že nemôžete mať nad sebou šéfa, ktorý nemá adekvátny vedomostný background. Vzdávam hold p. Cígerovi, za jeho reprezentovanie počas aktívnej kariéry, ale byť trénerom je úplne iná profesia. Jablká a hrušky. Opýtajte sa hociktorého hráča, ako veľmi ho zaujíma obsahová, organizačná príprava každého tréningu. Ak by aj bol p. Cíger ako druhý „Nagelsmann“ (29 ročný fut. tréner Hoffenheimu) – ale aj ten má vysokoškolský titul v športovej vede a druhú najvyššiu licenciu – musí mať tréner reprezentácie najvyššiu licenciu. Už len v rámci transparentnosti a loajálnosti voči ostatným trénerom s dlhšou trénerskou praxou ako držitelia najvyššej licencie, ktorí aby sa uživili trénujú detičky a robia popri tom všeličo iné. A preto:
1. Na Slovensku musí skončiť dáme mu za zasluhy! Dnes v trhovej športovej politike je dôležité dať priestor tým, ktorí majú zručnosti a vedomosti. Skúsenosti sú vyšší benefit, ktorý by mal zdvojnásobiť výkonnosť.
Ak majitelia klubov, vedenia zväzov pochopia, že nie kamaráti, nie známi a bývalí hráči bez poznatkov budú dosadzovaní na lukratívne miesta, potom môžeme hovoriť o nejakom zlepšení kvality tréningového procesu a hlavne bude tu motivácia pre všetkých trénerov, aby na sebe pracovali nepretržite, pretože aj oni majú svoje ciele. Toto neplatí len v hokeji, ale aj vo futbale a v iných športoch u nás.
Protiargumentom by mohlo byť, že: „keby mal hl. tréner hráčov z NHL tak by možno uhral lepšie výsledky aj bez potrebnej licencie“. Stále je to iba možno. A ak môžem pár viet k hráčom z NHL a celému k tomu poprasku, prečo nikto neprišiel z NHL. Fiasko tohto šampionátu bude mať ešte dopad na popularitu hokeja u nás. Nemôžu futbal, a ani hokej hazardovať svojimi výsledkami voči budúcim generáciam. Naštudujte si aký dopad mal výkon fut. reprezentantov na Islande po ME 2016. Platí to aj opačne. Takže aj sami hráči z NHL, alebo z hociktorej súťaže, ktorí odmietli nesú svoju vinu. Vinu voči budúcim hokejovým hviezdám. A preto si myslím, že:
2. Patriotizmus v podobe reprezentovania by mal byť za akýchkoľvek podmienok prioritou. Je to návod – posolstvo pre budúce generácie. (pozn.: Samozrejme vychádzam z toho, že budú splnené férovo všetky dohodnuté klauzuli oboch strán).
Či to, že neprišli hráči do reprezentácie bolo zapríčinené tým, alebo tým, vystupuje tu otázka či manažovanie bolo dostatočne kompetentnými ľudmi, resp. totožnými cieľmi vedenia SZĽH a realizačného tímu družstva, atď. Do tohto sme nevideli, ale aktuálne správy jednej a druhej strany poukazujú isté konflikty. Je smutné, že každý si chce získať mienku slovákov na svoju stranu tým, že riešia svoje konflikty a neúspech prostredníctvom medií. Tu sa preukazuje veľká neskúsenosť oboch strán. Tak, či onak hokeju to neprospieva.
Ale najlepšia správa z týchto správ, ktorá ma fakt rozosmiala bola, že musíme zlepšiť prácu s dorastom. Veď máme projekty dvoch národných reprezentácii U18 a U20 v dvoch najvyšších ligách. Či sa mýlim? To nie je príprava tých najlepších z daných ročníkov? Pridáme ešte reprezentáciu U19? V slovenských pomeroch zlepšiť tréningový proces dorastencov je sizyfovská úloha. To je taký objem financií a pri súčasných stavoch klubov (viď. napr.: Dukla TN posledné roky, problémy Slovana v KHL) je to nereálna cesta. Čo sa im kúpi viac flašiek? Poznám to z futbalu a viem, že výchova elitných mladých hráčov je cez akadémie. A kto dá peniaze klubom na akadémie? Rozmýšlajme, či projekty U18 a U20 plnia to čo majú plniť. Dostala sa ku mne „kačica“, že vraj aj tak tí najlepší v danej vekovej kategórii odchádzajú do zahraničia a nevyužívajú pozvánku do spomínaných projektov. Aj keby to naozaj bola kačica, logiku to má. A stále počúvame, že v iných krajinách lepšie korčulujú, lepšie „miešajú“ pukom, atď. No ak toto máme zlepšiť, tak toto sa z pohľadu obsahového zamerania športovej prípravy nerieši v dorastenenckej kategórii, ale nižšie. Necháme sa prekvapiť, aké nové projekty SZĽH nám prinesie.
3. Na to, aby fungoval šport (hlavne hokej a futbal) čo najlepšie musia byť kompetentní tí na najvyšších miestach a „nech Boh chráň“, že hľadajú len príležitosti ako sa „nabaliť“ zo svojej pozície.
Šport je stále na okraji záujmu politikov, investorov, darcov, možno aj niektorých ľudí z vedenia. Ale keď je možnosť zarobiť v športe, už sú tam všetci, aj takí ktorí nikdy hokej – futbal nerobili. Zrazu tu máme 1000 mentálnych koučov (vedel by som vám povedať koľko ich bolo družstvách španielskej La Lige v sezóne 12/13), atletických trénerov pre hokej, 1000000 hráčských agentov, atď. Ani za éri Hosovcov, Cháru, Demitru, či Karhana, Moravčika nebolo viac ihrísk, mentálnych trénerov, agentov. Takže ak by sme mali zmeniť to, alebo to, najprv musíme zmeniť samých seba a robiť to pre vyšší záujem. Hokej je kolektívny šport, čo si vyžaduje kolektívnu zodpovednosť a kolektívnu pomoc.
Celá debata | RSS tejto debaty